Účinky minerálnych a termálnych vôd nachádzajú svoje uplatnenie v 17 kúpeľoch celoštátneho významu: Smrdáky, Piešťany, Trenčianské Teplice, Rajecké Teplice, Sklenné teplice, Nimnica, Brusno, Dudince, Sliač, Turčianské Teplice, Lúčky, Číž, Vyšné Ružbachy, Bojnice, Kováčová, Korytnica, Bardejovské Kúpele.
V kúpeľoch sa osviežte vynikajúcimi prírodnými stolovými vodami, ktorých blahodarné účinky sú svetoznáme. Plnia sa v lokalitách Baldovce, Salvátor-Lipovce, Santovka, Slatina, Budiš, Kláštor pod Znievom, Trenčianských Miticiach, Maštinci a Sulíne. Výborné liečivé účinky majú prírodné vody plnené v Cigeľke, Korytnici a Fatre-Záturčí.
Historické správy o kúpeľoch Slovenska pochádzajú už z 13. storočia (1244 Sliač, 1247 Trenčianske Teplice). O povahe a vlastnostiach vôd však z týchto čias chýbajú hlbšie vedomosti. Rozlišovali sa najmä podľa teploty (teplice), chuti (kyselky, medokýše, železité, slané) a iné. Až do 18. storočia nebola súčasťou kúpeľov žiadna lekárska služba, iba na niektorých miestach (napr. koncom 16. storočia v Turčianskych Tepliciach) existovalo poskytovanie služieb kúpeľníkmi a ránhojičmi.
Poznatky o liečivých účinkoch minerálnych vôd bolo potrebné nadobudnúť dlhoročnými skúsenosťami a pôvodne sa šírili najmä ústnym podaním. V tých časoch existoval nedostatok kúpeľných, ubytovacích a stravovacích zariadení. Záujem o kúpele začal vzrastať od obdobia humanizmu.
Prvú správu o liečivých prameňoch na Slovensku podal v polovici 16. stor. J. Werher. Popísal pramene v Piešťanoch, Trenčianskych Tepliciach, Bojniciach, Sklených Tepliciach, Vyhniach. Sústredil sa na popis prameňov na Spiši, najmä však vo Vyšných Ružbachoch.
Prvá stoličná mapa územia Slovenska z roku 1715 zachytáva zemepisné značky s výskytom minerálnych prameňov – kyseliek a značky kúpeľov – thermae. Mapa vyšla tlačou v roku 1723 v diele Hungariae antiquae et novae prodomus (Posol starého a nového Uhorska), ktorého autorom je Matej Bel.
V tejto kategórii nie sú žiadne články. Ak sú tu zobrazené podkategórie, tie môžu články obsahovať.